Projekt Comenius
Slovensko
Slovensko, dlhý tvar Slovenská republika, je vnútrozemský štát v strednej Európe. Má rozlohu 49 035 km² a žije tu približne 5,43 milióna obyvateľov. Hraničí s Českom (251,8 km), Rakúskom (107,1 km), Poľskom (541,1 km), Ukrajinou (97,8 km) a Maďarskom (654,8 km)[7]. Hlavným a najľudnatejším mestom je Bratislava.
Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie (Habsburskej monarchie), od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas Prvej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.
Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – Eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo Slovenskú korunu.
Dejiny
Pozri články: Zoznam vládcov Slovenska, Vanniovo kráľovstvo, Veľká Morava, Uhorsko, Rakúsko-Uhorsko, Česko-Slovensko, Slovenská republika rád, Prvá Slovenská republika, Politický vývoj Slovenska od roku 1989
Rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178/179 po Kr.[8]
Prvé zachované väčšie doklady o osídlení Slovenska pochádzajú z konca paleolitu približne spred 250 tis. rokov (nález lebky neandertálca – Gánovce, nález sošky Venuše v Moravanoch). Približne 5000 – 4000 rokov pred Kr. sa vyskytujú prví roľníci (nálezy kamenných sekier, klinov, škrabadiel a nádob – jaskyňa Domica).
Od konca 4. stor. pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum – Kelti. O prítomnosti Keltov existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. storočí pred Kr. prichádzajú na Slovensko Dákovia, Kelti ustupujú ďalej na sever, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry.
Od počiatku nášho letopočtu sú dácke a keltské kmene vytláčané kmeňmi Germánov. Na dnešnom slovenskom území dočasne vzniklo napríklad ich Vanniovo kráľovstvo. Dunaj tvoril hranicu s Rímskou ríšou.
Koncom 4. storočia sa začalo sťahovanie národov, na Slovensku sa vystriedalo veľmi veľa národov. Prvé slovanské obyvateľstvo osídlilo hlavné územie Slovenska asi v 5. storočí. Slovensko sa stalo súčasťou Samovej ríše v 7. storočí, samostatného Nitrianskeho kniežatstva (koniec 8. storočia – 833) a Veľkej Moravy (833 – cca 907). V roku 862 veľkomoravský panovník Rastislav žiada Byzanciu o kresťanských misionárov, byzantský cisár Michal III. súhlasí a na Veľkú Moravu posiela solúnskych bratov Konštantína (rehoľným menom Cyril) a Metoda, ktorí zostavujú hlaholiku, prekladajú Písmo sväté a bohoslužobné zvitky a knihy a organizujú cirkevnoprávne pomery na Veľkej Morave. Po zániku Veľkomoravskej ríše sa územie Slovenska stalo postupne súčasťou Uhorska (od 10. stor. až 13. stor. do 1918), v ktorom do začiatku 12. storočia tvorilo Nitrianske kniežatstvo (Nitriansko).
Názov Slovensko ako označenie Slovenska v dnešnom ponímaní je výnimočne doložený z roku 1029 v spojení „dux Sclavonie“ a potom v rôznych variantoch a jazykoch často od 15. storočia. Pri starších výskytoch podobných tvarov je sporné, či sa myslí slovanské alebo slovenské územie. Moderný slovenský tvar Slovensko je prvýkrát doložený v roku 1675 v žiadosti broumovského panstva, adresovanej hajtmanovi kraja v Uhorskom Hradišti.[9]
Po Osmanskej expanzii sa územie bývalého Uhorska v 16. a 17. storočí dočasne zredukovalo prakticky len na Slovensko, dnešný Burgenland a západné Chorvátsko (tzv. Kráľovské Uhorsko), čím sa Slovensko stalo jadrom tohto habsburského štátu. Bratislava sa stala hlavným (1536 – 1784/1848), korunovačným (1563 – 1830) mestom a sídlom snemu (1542 – 1848) Kráľovského Uhorska resp. neskôr Uhorska. Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupa, čím sa stala centrálnym miestom uhorskej rímskokatolíckej cirkvi.
Roku 1787 kodifikoval Anton Bernolák spisovnú slovenčinu založenú na západoslovenskom nárečí (bernolákovčina). Roku 1843 kodifikoval Ľudovít Štúr spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktorá je s malými úpravami používaná dodnes.
V revolúcii rokov 1848 – 49 sa Slováci pridali na stranu Rakúšanov, aby sa oddelili od Uhorska ako samostatná časť Rakúskej monarchie, to sa im však nepodarilo.
Najhoršiemu tlaku maďarizácie čelili Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v rokoch 1867 – 1918.
V roku 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Počas chaosu, ktorý nasledoval po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska, krátkodobo existovala na časti slovenského územia komunistická tzv. Slovenská republika rád so sídlom v Prešove. Slovensko sa ako súčasť Česko-Slovenska začalo rozvíjať najmä po kultúrnej stránke. Koncom 30. rokov využil národnostné rozdiely v krajine Hitler, ktorý najprv pripravil Česko o pohraničné územia a následne po rokovaniach so slovenskými politikmi dopomohol v marci 1939 k vzniku Slovenskej republiky. Slovensko počas vojny vystupovalo ako spojenec Nemeckej ríše. Ako reakcia na vstup nemeckej armády na Slovensko roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie (politické a vojenské centrum Banská Bystrica; povstanie bolo porazené, povstalci prešli na partizánsky spôsob boja). Slovensko bolo z východu oslobodzované Červenou armádou.
Po 2. svetovej vojne bolo obnovené Česko-Slovensko a dostalo sa do sféry vplyvu ZSSR. Po roku 1948, kedy sa moci oficiálne ujali komunisti, došlo k zoštátneniu súkromných podnikov, slovenský prevažne roľnícky vidiek zasiahla kolektivizácia poľnohospodárstva. Pre hospodárske zaostávanie a nespokojnosť s politikou komunistickej strany došlo v roku 1968 k významným politickým zmenám. 21. augusta 1968 boli tieto procesy potlačené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Došlo k tzv. normalizácii a nástupu brežnevskej politiky. V roku 1989 Nežná revolúcia ukončila komunistický režim a Česko-Slovensko sa stalo opäť demokratickým štátom.
1. januára 1993 vznikla Slovenská republika, nástupnícky štát Česko-Slovenska. Stalo sa tak po 75 rokoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, na základe ústavného zákona schváleného Federálnym zhromaždením ČSFR. Od 29. marca 2004 je Slovensko členom NATO a od 1. mája 2004 členom Európskej únie.
Geografia
Slovensko leží v Strednej Európe a je charakterizované hornatou krajinou na severe a nížinami na juhu.
Mapa Slovenska s vyznačenými administratívnymi hranicami, mestami, cestnou a riečnou sieťou Oravský hrad Obilné polia v Chvojnickej pahorkatine na Záhorí 
Spišský hrad, na travertínovom hradnom vrchu Stredoveké centrum Bardejova Kriváň, neoficiálny symbol Slovenska SídlaSlovensko má pomerne hustú sieť osídlenia, nachádza sa tu 2 891 samostatných obcí, z toho je 138 miest (2009)[10]. Najväčšími mestami podľa počtu obyvateľov sú Bratislava a Košice, ďalej nasledujú Prešov, Žilina, Nitra, Banská Bystrica a Trnava. V mestách žije vyše 57 percent populácie.
Povrch
Jednotlivé povrchové celky Slovenska patria do Panónskej panvy a Karpát. Zo Slovenska do Panónskej panvy patrí Záhorská nížina, Podunajská nížina a Východoslovenská nížina.
Podnebie
Podnebie Slovenska sa nachádza na rozmedzí medzi kontinentálnym a oceánskym. Podľa Köppena prechádza hranica kontinentálneho a oceánskeho podnebia východným, resp. stredným Slovenskom. Klíma Slovenska sa môže rozdeliť na 3 zóny:
-
Nížiny
- Nížinná podzóna s prevažujúcimi oceánskymi vplyvmi – priemerná ročná teplota je okolo 10 stupňov Celzia. Priemerná teplota najteplejšieho mesiaca je okolo 20 stupňov Celzia a teplota najchladnejšieho mesiaca neklesá v priemere pod -3 stupne Celzia. Ide o Podunajskú a Záhorskú nížinu. Typickými predstaviteľmi sú Bratislava a Hurbanovo.
- Nížinná podzóna s prevažujúcimi kontinentálnymi vplyvmi – priemerná ročná teplota je okolo 9 stupňov Celzia. Priemerná teplota najteplejšieho mesiaca je okolo 20 stupňov Celzia a teplota najchladnejšieho mesiaca klesá v priemere pod -3 stupne Celzia. Ide o Východoslovenskú nížinu a Košickú kotlinu. Typickým predstaviteľom sú Košice.
- Kotliny – priemerná ročná teplota je od 5 do 8,5 stupňa Celzia. Priemerná teplota najteplejšieho mesiaca je v rozmedzí 15 – 18,5 stupňov Celzia a najchladnejšieho mesiaca od -3 po -6 stupňov Celzia. Typickými predstaviteľmi sú Poprad, Sliač a Žilina.
- Hory – Priemerná ročná teplota je pod 5 stupňov Celzia. Priemerná teplota najteplejšieho mesiaca je pod 15 stupňov Celzia a najchladnejšieho mesiaca pod -5 stupňov Celzia. Typickú klímu horskej zóny reprezentuje Štrbské Pleso, Chopok a Lomnický štít.
Vodstvo
Rieky na Slovensku väčšinou pramenia a sú málo vodnaté. Všetky rieky sú najvodnatejšie na jar, keď sa roztápa sneh. Jedinou výnimkou je Dunaj, ktorý je najvodnatejší v lete, keď sa topí ľad v Alpách. Vodstvo Slovenska sa delí na úmorie Baltského a Čierneho mora. K úmoriu Baltského mora patria povodia riek Poprad a Dunajec. K úmoriu Čierneho mora patria povodia riek Morava, Dunaj, Tisa. Plesá na Slovensku vznikli ústupom horského ľadovca, napr. Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, alebo Skalnaté pleso.
Najviac priehrad je na rieke Váh, kde tvoria Vážsku kaskádu. Sú to napr. Liptovská Mara, Sĺňava, Kráľová, Nosice a iné. Najväčšia priehrada je Oravská priehrada s rozlohou 35 km². Účel priehrad je hydroenergetický, protizáplavový, slúžia na zavlažovanie, rekreáciu, alebo zásobovanie pitnou vodou (vodárenské nádrže, celkom 8). Najviac podzemnej vody je na Žitnom ostrove. Podzemná voda sa delí na 3 druhy:
- krasová voda – nachádza sa v jaskyniach;
- minerálna voda;
- termálna voda – najteplejšia termálna voda v SR je v Podhájskej (80 stupňov)[11]
Zemepisné zaujímavosti
- Svetové strany
- najsevernejší bod: Babia hora (obec Oravská Polhora) na štátnej hranici (49° 37' s. z. š., 19° 28' v. z. d.)
- najjužnejší bod: Patince (47° 44' s. z. š., 18° 17' v. z. d.)
- najzápadnejší bod: Záhorská Ves (48° 23' s. z. š., 16° 50' v. z. d.)
- najvýchodnejší bod: Nová Sedlica (hraničný trojmedzník) (49° 05' s. z. š., 22° 34' v. z. d.)
- Nadmorská výška
- najvyšší bod: Gerlachovský štít (2 654,4 m n. m.)
- najnižší bod: hladina rieky Bodrog pri Strede nad Bodrogom (94 m n. m.)
- Stredy
- stred Slovenska: kóta Ľubietovský Vepor-Hrb (+/- 5 – 10 km) (48° 44' s. z. š., 19° 28' v. z. dĺžky)
- geometrický stred Slovenska: kóta Hájny grúň (1 207,7 m n. m.), ťažisko štátneho územia
- stred Európy (zemepisný): kostol sv. Jána v Kremnických Baniach (+/- 5 – 10 km)(48° 45' s. z. š., 18° 55' v. z. d.)
- Hranice[7]
- celkovo 1 652,6 km
- najkratšia s Ukrajinou (97,8 km)
- najdlhšia s Maďarskom (654,8 km)
- s Poľskom 541,1 km
- s Rakúskom 107,1 km
- s Českom 251,8 km
- index štátnych hraníc: 2,1
- Vzdialenosti (vzdušné)
- najväčšia dĺžka: 428,8 km medzi obcami Záhorská Ves a Nová Sedlica
- najkratšia šírka: 77,6 km medzi obcami Orlov a Hosťovce
- najkratšia vzdialenosť k moru: 361 km k Rijeke pri Jadranskom mori
Geológia
Geologická stavba
Tektonická mapa Západných Karpát a priľahlých jednotiekVäčšinu územia Slovenska zaberajú Západné Karpaty, pásmové pohorie s výraznou príkrovovou stavbou, ktoré je súčasťou alpsko-himalájskej sústavy. Západné Karpaty sa podľa platného členenia delia na viacero pásiem.[12] Vonkajšie Západné Karpaty (ležiace na vonkajšej strane Karpatského oblúka), ktoré bol vrásnené na konci paleogénu a v neogéne. Tvorí ich čelná priehlbina a flyšové pásmo. Geologicky komplikované bradlové pásmo tvorí vonkajšiu hranicu Centrálnych Západných Karpát. Do Centrálnych Západných Karpát patrí okrem bradlového aj pásmo jadrových pohorí, veporské a gemerské pásmo, ktoré dovedna budujú najväčšiu a najvyššiu časť Slovenska. Južne od nich sa nachádzajú Vnútorné Západné Karpaty, tvorené meliatským a bükkským pásmom. Spomedzi ostatných južnejších pásiem Západných Karpát na územie Slovenska zasahuje iba zemplínske pásmo. Jednotlivé pásma sú na seba nasúvané, približne smerom z juhu na sever. Najdôležitejšie orogenetické pohyby postihli Západné Karpaty vo vrchnej jure, strede kriedy a miocéne. Po skončení hlavných orogenetických pohybov alpínskeho vrásnenia došlo v paleogéne a neogéne k vzniku viacerých zlomov, pozdĺž ktorých niektoré bloky poklesli a vytvorili tak paleogénne a neogénne kotliny. Na niektorých zlomoch došlo tiež k výlevom sopečných hornín, najmä na strednom a východnom Slovensku. Začiatkom štvrtohôr sopečná činnosť postupne ustala. Počas ľadových dôb vznikli v najvyšších pohoriach horské ľadovce. Od konca treťohôr možno sledovať prejavy eróznej a transportnej činnosti vetra a riek tak ako ich poznáme dnes.
Nerastné bohatstvo
Magnezit z Lubeníka. Tento minerál patrí medzi najvýznamnejšie suroviny v súčasnosti ťažené na Slovensku.Spomedzi energetických surovín sa dnes na území Slovenska ťažia ropa, zemný plyn, hnedé uhlie a lignit. Ťažba ropy pokrýva iba okolo 1 % a ťažba zemného plynu 3 % domácej spotreby. Ťažba hnedého uhlia pokrýva 80 % domácej spotreby, zvyšok je podobne ako celá spotreba čierneho uhlia zabezpečená dovozom z Česka. Ďalšie energetické suroviny ako urán, antracit, bitumenózne bridlice a neživičné plyny nie sú pri dnešných cenách vhodné na rentabilnú ťažbu. Spomedzi rúd bola na Slovensku donedávna ťažená už iba železná ruda (siderit), ktorej ťažba pokrývala 11 % domácej spotreby. V priebehu leta 2008 však ťažba ustala. Na Slovensku sa na rozdiel od okolitých krajín nachádzajú zásoby antimónu, ktorý sa však v súčasnosti neťaží. Krajina má značné zásoby nerudných surovín, z ktorých veľký význam má hlavne ťažba magnezitu, ktorý je exportovaný a predstavuje okolo 6 % svetovej ťažby tejto suroviny. Z celosvetového merítka je významná aj ťažba perlitu a zeolitov. Významným je i novo otvárané ložisko mastenca pri Gemerskej Polome. Medzi ostatné na Slovensku ťažené nerudné suroviny patrí barit, bentonit, kaolín (pokrýva asi 26 % domácej spotreby), keramické íly, petrurgický bazalt, stavebný a obkladový kameň, dolomit, vápenec, kamenná soľ (pokrýva asi 20 % domácej spotreby), anhydrid (pokrýva asi 45 % domácej spotreby), živce, kremenné piesky a ďalšie. V minulosti bola krajina významným producentom zlata, striebra, medi a ďalších rúd, ktorých ložiská sú v dnešnej dobe vyťažené. V malej miere pokračuje iba ťažba zlata v Banskej Hodruši ( Hodruša - Hámre ).
