Informatika

Pravda poskytuje istotu, ale až aj samotné jej hľadanie poskytuje pokoj.

V tejto dobe je pravda taká zatemnená a lož taká zavedená, že pravdu môže poznať iba ten, kto ju "miluje.

Srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nič nevie.

Aby sme mohli ohodnotiť cnosti človeka, netreba sa naň pozerať pri veľkých udalostiach, ale pri každodennom živote.

 

    Podľa Pascala je človek, konečná bytosť uprostred medzi nekonečnom a ničím, sám časťou univerza, nemôže pochopiť nerozlučné spojenie všetkých vecí celku, univerzum; poznávanie je poznávaním konečného z nekonečného, v ktoré možno iba veriť a cítiť ho, nie však už poznať. Preto sa veľké duše, ktoré nadobudli všetky ľudské poznatky, prinavracajú späť k nevedomosti, odovzdávajú sa zjaveniu a milosti, mystériu. Náboženská pravda sa zakladá na „logique du coeur“ (logike srdca), na subjektívnom zážitku mystického dosvedčenia Boha. Pascalove náčrty apológie kresťanstva vydali posmrtne jeho priatelia pod názvom Pensées sur la religion (1669).

Pascal zavádza do filozofie metódu iracionálnej intuície, ktorú nazýva srdcom (coeur) alebo niekedy aj inteligenciou, a kladie ju proti rozumu (raison). Túto filozofickú metódu citu nazýva aj duchom jemným, ktorý dokáže poznať vec jedným pohľadom, a nie postupom rozumného uvažovania, ktorým sa vyznačuje duch geometrický.

Boha nemožno dokazovať, Boha možno jedine cítiť v srdci (Dieu sensible au cooeur). Túto teóriu, ktorá vyplynula z jeho náboženského záujmu, generalizuje a citová intuícia sa mu stáva základom všetkého poznania. Každé rozumové uvažovanie sa koniec koncov musí zastaviť pri veciach a pojmoch, ktoré už ďalej nemožno definovať a ktoré nemožno dokázať; tu nastupuje poznanie priame, ktoré nám poskytuje citová intuícia, z ktorého je rozumové poznanie odvodené, pretože rozumové poznanie je závislé a teda druhotné. Len tam, kde cítime, máme istotu; tam, kde odvodzujeme, sme plní neistoty.

foto, zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Blaise_Pascal